Na čo zomrela daňová polícia

Projekt vyzbrojenia daňových úradníkov sa skončil skôr, ako sa začal. Vízia, že daňová správa bude mať osobitnú ozbrojenú zložku, mala ťažkosti od začiatku. Ani v konečnej verzii zákona, ktorým sa v polovici roku 2002 naštartoval Úrad daňového preverovania (ÚDP), sa nerátalo, že jeho pracovníci budú môcť nosiť zbraň. Do zákona sa im nedostala ani možnosť vyšetrovať veľké a závažné daňové delikty.

Daňoví policajti síce dostali možnosť mať vlastných vyšetrovateľov, ale iba pre menej závažné trestné činy, ktoré vtedy mali najvyššiu hranicu trestu tri roky vo väzení. „Už na začiatku vyšetrovania musel ÚDP určiť, či je delikt menej závažný a či ho bude môcť vyšetrovať. V momente, keď vznikli pochyby, už musel dať úrad ruky preč, lebo by prekročili svoju právomoc,“ hovorí Ivan Nátan, námestník generálneho riaditeľa pre kontrolu a daňovú exekúciu Daňového riaditeľstva SR.

Zo zamýšľaných daňových policajtov sa tak stali skôr poštári, ktorí preposielali podozrivé prípady na políciu. Za väčšinu daňových deliktov totiž hrozilo päť a viac rokov za mrežami. A tak si ÚDP netrúfal pri podozreniach na trestný čin spúšťať vlastný systém takzvaného skráteného vyšetrovania. Nedalo sa dopredu určiť, či sa aj na menší delikt pri vyšetrovaní postupne nenabalia aj ďalšie prešľapy a z malej kauzy sa nestane veľká. Pritom pri zakladaní úradu sa pôvodne počítalo s tým, že bude mať špecialistov práve na najväčšie daňové podvody a bude ich môcť vyšetrovať podobne ako policajti.

Predčasný skon

Úrad daňového preverovania si dlho nepožil. Reálne začal fungovať na konci roka 2002. No už vo februári 2005 skončil. Poslanci parlamentu mu vzali právomoci. Novelou Trestného poriadku stratil ÚDP možnosť vyšetrovať aj menšie daňové delikty. Vypadol zo zoznamu orgánov, ktoré majú postavenie orgánov činných v trestnom konaní.

„Keď toto oprávnenie stratili, stratili aj opodstatnenie na existenciu. Úrad mal slúžiť na vyšetrovanie najkomplikovanejších daňových prípadov. No toto nikdy nemohol robiť. Celý projekt umrel na nedostatok kompetencií,“ spomína I. Nátan. Myslí si, že to bol záujem iného rezortu, aby mu úrad pod krídlami ministerstva financií nezasahoval do kompetencií. Na daňové delikty tak zostala len „štandardná“ polícia patriaca pod ministerstvo vnútra.

V roku 2004, keď úrad ešte fungoval, prijal 1 178 oznámení o možnom spáchaní trestných činov v súvislosti s daňami. Väčšinu z nich z Banskej Bystrice, kde sídli Daňové riaditeľstvo SR, preposielali polícii, aby posúdila, či sú prípady vhodné na ďalšie trestné konanie.

V minulom roku daňové úrady komunikovali s políciou priamo a na prešetrenie im poslali 1 290 prípadov. Ako daňovo podozrivý sa začal aj mediálne známy prípad takzvaných kyselinárov. „Práve daňové úrady zistili, že sa tam deje niečo podozrivé. Začalo sa to snahou o nadmerný odpočet DPH,“ hovorí I. Nátan. No pri daňovom vyšetrovaní platí povinnosť mlčanlivosti, a tak mohli o prípade informovať len policajti a prokuratúra. Navonok tak vyzeralo, že daniari o tom nevedia nič, dodáva.

Prípad kyselinárov súdy dosiaľ úplne neuzavreli. Organizovaná skupina pripravila štát asi o 122 miliónov korún. Preháňali nepoužiteľný softvér cez okruh asi päťdesiatich firiem na Slovensku, v Česku, na Ukrajine a v Chorvátsku. Po postupnom náraste ceny softvéru si na Slovensku zažiadali o spätné vyplatenie DPH. Polícii sa podarilo zadokumentovať vraždu troch bielych koní – konateľov firiem, cez ktorých sa obchod uskutočňoval. Ich vyradenie z hry malo zahladiť stopy pre daňové úrady aj políciu, aby sa ku kolotoču firiem nedostali. Kriminálny prípad vyvrcholil vraždou a rozpustením v kyseline jedného zo spoluorganizátorov. Jeho kumpáni neboli spokojní s rozdelením výsledného zisku z „obchodu“.

Špecializácia

Vyšetrovanie daňových trestných činov po krachu projektu ÚDP teda prebrala polícia. I v nej dnes badať snahu vyčleniť špeciálne pracovisko. „Predpokladám, že tak ako v minulosti sa páchatelia ekonomickej trestnej činnosti sústreďovali na privatizáciu a úverové podvody, teraz prišla doba neoprávnených odpočtov DPH a nelegálneho profitovania z eurofondov,“ hodnotí riaditeľ Úradu boja proti korupcii Policajného zboru SR Tibor Gašpar. Má predstavu, že práve na tomto úrade by sa mali vyšetrovať najväčšie daňové podvody so škodou nad 40 miliónov korún. Menej závažné ekonomické delikty by mali zostať iným policajným zložkám.

„Dnes máme dobrú medzinárodnú pozíciu pri vyšetrovaní. So susednými krajinami máme zmluvy a vieme sa rýchlo dostať k informáciám,“ tvrdí T. Gašpar. Ideálna spolupráca je s českými policajtmi, ktorí vedia slovenským kolegom poskytnúť informácie za pár hodín. Menej pružný je postup, ak treba priniesť také dôkazy, ktoré sa dajú použiť na súde. Rýchlosť vyšetrovania sa ukázala ako kľúčová pri nedávnom prípade, keď polícia zachytila obchod so železný šrotom, ktorý prechádzal cez jedenásť krajín a organizátori si žiadali na Slovensku vyplatiť DPH.

V neprospech toho, aby si daňová správa sama robila aj vyšetrovanie, hovoria prípady čiernych oviec v jej radoch. V septembri minulého roka polícia obvinila piatich pracovníkov Daňového úradu v Štúrove, že sa obohatili najmenej o päť miliónov korún. Povesť „daňovákov“ poškodili úradníci, ktorí zatvárali oči nad tým, ako jedna z firiem, nad ktorou mali dohľad, opakovane inkasovala neoprávnené vratky DPH. Daňové riaditeľstvo má málo ľudí na to, aby kontrolovali vlastných pracovníkov v regiónoch. Medzi „podnikateľmi“ sa tak rýchlo rozhlási, v ktorom okrese a prečo je výhodné mať zaregistrovanú spoločnosť.

K tomu treba prirátať podozrenia, že daňoví úradníci obchodujú s citlivými informáciami. I. Náthan na otázku TRENDU reaguje tajnostkársky: „Nebudem tvrdiť, že všetci o tom vedia a len tu sa o tom nevie. Môžem iba povedať, že všetky podnety sa preverujú.“

Na fiktívnej adrese

Policajtov aj daňových kontrolórov znervózňujú aj prípady, keď po registrácii firmy na súde a aj na daňovom úrade zistia, že adresa, kde spoločnosť mala sídliť, neexistuje. Na mieste je pole či adresa s popisným číslom 50 na ulici, kde je najvyššia dvadsaťosmička. „Ťažko sa dostať k organizátorom veľkých daňových podvodov. Obyčaje sú firmy registrované na bezdomovcov a organizátori nie sú nikde zaevidovaní. Majú len prístup k účtom a pre nasadené kone dohadzujú fiktívne faktúry,“ hovorí T. Gašpar.

Ak polícia zadrží konateľov nastrčenej firmy, vplyvní advokáti často spochybňujú svedectvo človeka s nie vždy stopercentnou mentálnou výbavou, ktorý figuruje ako nastrčený konateľ.

„Neexistuje obmedzenie spoločníkov alebo konateľov právnických osôb. Nik nepovie, že človek nemôže byť konateľ päťdesiatich firiem,“ rozhorčuje sa I. Nátan a pripomína, že často firmy po tom, ako sa správali nekorektne, zmenia sídlo, spoločníkov a konateľov. Pôvodní konatelia potom zostávajú pokojní.

Tibor Gašpar: Tak ako v minulosti sa ekonomické delikty týkali najmä privatizácie a úverových podvodov, teraz prišla doba neoprávnených odpočtov DPH.

„Zažil som prípad, keď nemecké daňové orgány prostredníctvom nás vymáhali na Slovensku nedoplatok priamo od bývalého konateľa spoločnosti, ktorý bol zapísaný ako šéf firmy v čase, keď spoločnosť, ktorú viedol, vykázala v Nemecku nedoplatok. To v čase, keď v Nemecku už tento človek nepodnikal. Je to zaujímavé a logické,“ spomína I. Nátan.

TREND navštívil veľké pohrebisko firiem v obci Žihárec. V jednom polorozpadnutom dome malo sídlo 44 spoločností. Konateľa, ktorý bol zapísaný pri viac ako dvestovke firiem, reportéri nezastihli. „Robí na stavbe v Bratislave. Kedy sa vráti, neviem,“ stroho oznámila jeho manželka.

Proti silným advokátom

Daňovej správe komplikuje život pri odhaľovaní podvodnej činnosti aj legislatíva. Zákon o správe daní vznikol v roku 1992 a odvtedy takmer každý rok sa v ňom menilo mnoho ustanovení. „Stáva sa, že prejde niekoľko rokov, kým sa daňová kauza dostane pred súd, a trvá tiež niekoľko rokov, kým sa dostane do finále,“ tvrdí námestník daňového riaditeľstva pre kontrolu. Časté novely tak poskytujú právnikom veľa priestoru na manévrovanie. Podľa skúsenosti správcov daní pri procesoch advokáti napádajú podstatu sporu len minimálne. „V 80 percentách prípadov je napádaný postup. Hľadá sa formálna chyba pri kontrole a postupe daňových orgánov,“ hovorí I. Nátan.

Daňové úrady sa na súdoch stretávajú s renomovanými a v daňovej legislatíve výborne zorientovanými právnymi kanceláriami. Na druhej strane sa stáva, že ako zástupcovia štátu vystupujú neprávnici alebo právnici podstatne slabšie platení ako ich súperi. „Zastupovanie právnymi kanceláriami je pre nás nereálne. Daňové tajomstvo je tvrdé a neumožňuje nám poskytovať informácie o prípadoch ďalším subjektom,“ argumentuje I. Nátan.

Navyše, pre advokátske kancelárie by bolo nezaujímavé zastupovať štát. Daňové úrady totiž nemôžu pristúpiť na odmeňovanie formou podielu z vysúdenej sumy. Výsledok slabšieho právnického arzenálu na strane štátu I. Nátan ilustruje slovami: „Ak by sme mohli prelomiť mlčanlivosť, v archívoch by sme vedeli ukázať viacero prípadov, kde v jednej veci sú rozhodnutia súdov, ktoré si absolútne protirečia. Je to prax, s ktorou žijeme.“

Daniari si napriek krachu projektu ÚDP stále myslia, že by bolo výhodné mať špeciálne zložky na vyšetrovanie daňových podvodov. Policajti musia totiž riešiť rovnaký personálny problém. Vychovať dobrého špecializovaného policajného vyšetrovateľa môže trvať rovnako dlho ako „stvorenie“ dobrého daňového kontrolóra. Mal by mať prehľad o účtovníctve, daňových zákonoch, zákone o konkurze, cenách, živnostenskom zákone. Ak to všetko dokáže, stáva sa zaujímavým človekom na pracovnom trhu a má šancu získať dobre platené pracovné miesto v súkromnej sfére.

Zdroj: TREND • Gabriel Beer • 26.6.2007